História

História kežmarského zlatníctva

Autor článku: Nora Baráthová

Mesto Kežmarok vzniklo zlúčením viacerých osád pôvodného slovanského obyvateľstva (uvádza sa Osada sv. Michala – nad dnešnou železničnou stanicou, Osada Sv. Kríža - v blízkosti dnešnej baziliky a zatiaľ nenájdená Osada Sv. Petra - Pavla pri Kamennej bani) s osadou nemeckých kolonistov (Osada Sasov pri kostole Sv. Alžbety – základy sa našli na nádvorí dnešného hradu). Práve táto symbióza kultúr viacerých národností a výborná zemepisná poloha pri veľkej obchodnej ceste, spájajúcej Orient so severom Európy, umožnila rýchly hospodársky rozvoj vznikajúceho mesta, ktoré získalo mestské práva roku 1269 a neskôr sa stalo slobodným kráľovským mestom s viacerými privilégiami.
Prevažná väčšina mužského obyvateľstva Kežmarku sa zaoberala remeslom a obchodom. Najstarší remeselníci zabezpečovali obyvateľom to najdôležitejšie - stravu, odev, obuv, pracovné nástroje, ale aj zbrane. Tzv. Zipser Willkühr - Spišský zákonník pochádzajúci z roku 1370 - obsahuje už aj príkazy pre činnosť niektorých remeselníkov na Spiši – aj pre zlatníkov. Žiaden zlatník, ktorý popri zlate spracovával aj striebro, nesmel na trhu ponúkať striebro, v ktorom bolo viac než jeden lót (15,4 gramov) medi. Každý musel svoj výrobok opatriť značkou, v opačnom prípade bol považovaný za falšovateľa.
V roku 1434 bolo v Kežmarku známych 33 druhov rôznych remesiel, z toho len 1 zlatník, roku 1438 boli 2 zlatníci, roku 1542 už 4 zlatníci a ich počet neustále narastal.
Už v 15. storočí sa začala práca remeselníkov natoľko špecializovať, že sa z jedného základného remesla vytvorili ďalšie odvetia. Počet remeselníkov neustále narastal a aby nedošlo k sporom, začali sa remeselníci rovnakého, resp. príbuzného remesla zlučovať do bratstiev, z ktorých sa vyvinuli cechy.

V 15. – 19. storočí pracovalo v Kežmarku zatiaľ týchto 50 známych cechov – týmto počtom sa Kežmarok zaradil medzi popredné mestá na území Slovenska:


I. Cechy zaoberajúce sa výrobou a získavaním potravín (7): rybársky (1453), cech mäsiarskych majstrov (1545), pivovarnícky (1589), cech mäsiarskych tovarišov (1595), pekársky (1607), medovnikársky (1688), mlynársky (1712)

II. Cechy spracujúce kovy (11): zámočnícky (1443), kováčsky (1490), cech kováčskych tovarišov (1515), zlatnícky (spomína sa r. 1550, artikuly druhého cechu sú z r. 1713), cech podkúvačov a výrobcov medených nádob (1633), cech zámočníckych a puškárskych tovarišov (1674), ihlársky (pred rokom 1676), zbrojársky (1729) cech podkúvačov a kolesárov (1740), cech meďotepcov (pred 1751), cech cinárov a tokárov (1816)

III. Cechy spracujúce drevo (3): stolársky (1606), debnársky (1609), kolesársky (1633)

IV. Cechy vyrábajúce a spracujúce textil (9): súkennícky (1475), krajčírsky (1548), povraznícky (1570), cech tkáčov ľanového plátna (1587), prámkarsky (1590), klobučnícky (1621), gombikársky (1666), farbiarsky (1713), plátennícky (pred 1751) V. Cechy vyrábajúce a spracujúce kožu a kožušinu (9): Bratstvo Jána Krstiteľa - spracovávatelia kože (1491), cech taškárov (1542), cech ševcov - tovarišov (1552), cech ševcov - majstrov (pred 1552, artikuly z r. 1573), kožušnícky (1581), garbiarsky (pred 1609), remenársky (1609), sedlársky(1614), čižmársky (1645)

VI. Cechy spracujúce hlinu (2): hrnčiarsky (1556), tehliarsky (pred 1751)

VII. Cechy so stavebnou činnosťou (2): cech kamenárov a murárov (1521), tesársky (1768)

VIII. Cechy s ostatnou činnosťou (7): cech kramárov (15. stor.), bratstvo obchodníkov (1450), cech remeselníkov (1658), cech maliarov (1673), cech výrobcov mydla (1769), cech knihárov, resp. kníhviazačov (pred 1751), cech obchodníkov (1825)

Život v cechoch

V Európe bol najrozšírenejší tzv. nemecký typ cechovníctva - taký typ bol napr. aj v Holandsku, Belgicku, severnom Taliansku, Pobaltí, Švajčiarsku, Čechách i v Uhorsku. Tento typ sa udomácnil aj na Spiši a samozrejme aj v Kežmarku. Jeho najdôležitejšou črtou bolo povinné členstvo v cechoch pre všetkých remeselníkov.

Cech predstavoval uzavreté spoločenstvo remeselníkov rovnakého alebo príbuzného pracovného odvetvia. Zásluhou cechov sa v mestách vylúčila medzi majstrami akákoľvek konkurencia. Remeselníci, organizovaní v cechoch, robili všetko spoločne: nakupovali suroviny, rozdeľovali si ich a svoje výrobky spoločne na trhoch aj predávali za rovnakú cenu. Vo všetkých cechoch vládla prísna pracovná a morálna disciplína, ktorá bola zakotvená v artikuloch - štatútoch cechu.

Na čele spoločenstva stál cechmajster, ktorý bol vo väčšine prípadov každoročne volený z kruhu starších majstrov. Majstri sa delili na starších, stredných a mladších. V rámci cechu sa delili aj tovariši na starších a na mladších. Tí, čo v cechu najmenej znamenali a nemali žiadne práva, boli učni.

Na základe artikulov všetkých cechov v Kežmarku (a nielen v tomto meste) sa mohol učňom stať iba ten, kto mal zákonitý pôvod a pochádzal „z poctivého lôžka“, mal známych oboch rodičov, ktorí žili vo vzornom manželstve a jeho otec nebol katom, hrobárom, šarhom (čo boli nečisté remeslá), pastierom, kočišom, mestským sluhom alebo vojakom (to boli zase podradné zamestnania, ktoré mešťania nevykonávali). Nemanželské dieťa nikto nevzal do učenia. Rodičia budúceho učňa museli mať v Kežmarku meštianske právo.

Učňovská doba trvala spravidla 2 - 4 roky, niekedy aj viac. Učni bývali u pána majstra, ktorý ich stravoval a niekde aj šatil. Keď sa skončila učňovská doba, chlapca zapísali do cechovej knihy prepustených učňov, dostal výučný učňovský list a súčasne ho zapísali medzi tovarišov cechu. U niektorých kežmarských cechov (mäsiarsky, garbiarsky, rybársky a pod.) sa konali pompézne tovarišské krsty, na ktorých sa zabávalo v rámci fašiangov celé mesto.

Tovariši sa mali o niečo lepšie ako učni. Dostávali symbolický plat, prípadne sprepitné (tzv. Trinkgeld), ale aj pre nich platili mnohé obmedzenia: pod trestom straty platu sa nesmeli stýkať s nečestnými ženami, klebetiť s dievčatami, niečo im sľubovať, dávať darčeky, preskakovať ploty, sedieť s prekríženými nohami, tovariši sa nesmeli navzájom v dielňach navštevovať, chodiť do krčiem atď. Viaceré cechy mali v artikuloch uvedenú pracovnú dobu od 4. - 5. hodiny ráno do 19. až 21. hodiny večer, v sobotu alebo pred iným sviatkom pracovali o hodinu menej. Potom mohli mať krátke voľno - v zime sa tovariši museli vrátiť k svojmu majstrovi do 21. hodiny, v lete mohli byť vonku o hodinu dlhšie.

Tovariš pracoval u svojho majstra krátko: čo pokazil na materiáli ešte ako učeň, to musel odpracovať. Potom sa vybral na povinnú vandrovku, ktorá trvala najmenej tri roky a od každého majstra, u ktorého pracoval, dostal tovarišské vysvedčenie, kde bol napr. aj podrobný popis jeho postavy, farba vlasov, výška, hodnotenie jeho práce atď. V 19. stor. vysvedčenia nahradili pracovné knižky.

Keď sa vrátil tovariš po rokoch z vandrovky k svojmu majstrovi, pracoval u neho niekoľko mesiacov a začal sa pripravovať so súhlasom cechu na majstrovskú skúšku (Meisterstück). Ak skúšku spravil, zaplatil cechu poplatok, pripravil predpísanú majstrovskú hostinu a bol zapísaný do cechovej knihy medzi majstrov. Pred celým cechom mu prečítali artikuly cechu a stanovili podmienky: do roka a do dňa sa musel oženiť a získať dielňu. Ak tak neurobil, čakala ho pokuta. Keď bol mladý majster chudobný alebo vypočítavý, neváhal sa oženiť s nejakou staršou vdovou po majstrovi alebo stačilo mu priženiť sa do rodiny majstra, vziať si jeho dcéru a hneď získal viaceré úľavy, neskôr zdedil aj dielňu.

Mladý majster však ešte stále nepožíval všetky majstrovské výhody - musel chodiť so zvolávacou tabuľkou s menoslovom majstrov a pozývať ich na zhromaždenia cechu, odprevádzal domov opitých starších majstrov, avšak na druhý deň im musel porozprávať celý priebeh predchádzajúceho dňa, musel nosiť cechovú zástavu, asistovať pri majstrovských skúškach, opatrovať jeden kľúč od cechovej truhlice, nesmel sa stýkať s cudzím majstrom toho istého remesla atď.

Cechy žili vo svojom vnútri bohatým spoločenským životom, ako keby si chceli vynahradiť všetky ťažkosti pri práci. Sedenia cechu boli riadne a mimoriadne. Raz za štvrťrok sa robili suché posedenia cechu, kde sa predkladalo vyúčtovanie a nikto nesmel prísť s nožom, dýkou, palicou, kyjom alebo inou zbraňou. Robili sa aj výročné účtovania. Raz za rok sa konal tzv. Bruderbier a vtedy sa zišli všetci členovia cechu aj s manželkami a deťmi a spoločne vypili sud piva. Kto sa niečím previnil, chýbajúce pivo musel v sude doplniť. Kým pri pití prvého suda sa nikto nesmel pod trestom pokuty z miestnosti vzdialiť, pri pití druhého suda to už bolo dovolené. Ďalšie už mimoriadne posedenia majstrov boli pri prijímaní učňov, pri ich prepúšťaní, pri odchode na tovarišskú vandrovku, pri majstrovskej skúške, pri vítaní Nového roka, na Tri krále, na deň patróna cechu, na deň voľby nového cechmajstra - ak sa nekonal na deň cechu (slávil sa v deň menín patróna cechu – niektorého svätého), pri cirkevných sviatkoch, pri krstinách, zásnubách, svadbách i karoch členov cechu atď. Tak vznikli aj tzv. „blaumontagy“ - modré pondelky, odpočinkové dni po „pernej“ nedeli. Vtedy sa chodilo neskôr do práce, ba v ten deň sa členovia cechu aj povinne po dvoch týždňoch kúpali.

Každý cech mal aj svoj vlastný inventár. Najposvätnejšou časťou bola cechová truhlica, ktorá uložená na stole a otvorená slúžila akoby za oltár. Keď sa truhlica otvorila, od každého člena cechu sa vyžadovala dôstojnosť, akákoľvek nevhodná poznámka alebo zahrešenie sa trestalo pokutou. Pokuta sa platila v peniazoch, vo víne a vosku (používal sa na sviece). Truhlicu zdobil obyčajne vyrezávaný, intarzovaný alebo maľovaný atribút cechu. Každý cech mal vlastnú zástavu so svojím patrónom - napr. krajčíri mali sv. Petra - Pavla, kováči sv. Barboru, tkáči sv. Katarínu atď. Každý cech musel mať aj svoje pečatidlo, cechovú knihu, kde sa zapisovali výdavky, príjmy, mená prijatých i vyučených učňov, vlastných i privandrovaných tovarišov, vyučených vlastných i prisťahovaných cudzích majstrov. K inventáru patrili aj vysvedčenia pre vandrujúcich tovarišov, zvolávacie tabuľky z dreva alebo kovu - zvlášť na schôdzky cechu a zvlášť na pohreb člena cechu. Kto neprišiel bez príčiny na schôdzku cechu, ktorá sa zvolávala tabuľkou so znakom cechu a na jej rube bol zoznam majstrov, platil pokutu - význam tabuľky zdôrazňovali všetky cechové artikuly. K inventáru cechu patrila aj drevená feruľa - znak hodnosti cechmajstra, obradné nádoby z kovu, skla i porcelánu používané pri hostinách cechu atď. Každý majster mal na svojom dome svoj vývesný štít.

Cechy však mali aj povinnosti voči mestu. Zúčastňovali sa pri hasení požiarov, vypomáhali pri organizovaní výročných trhov - mladí majstri takmer všetkých cechov stáli v brnení pri mestských bránach spolu s mestskými vojakmi. V roku 1605 rozdelila kežmarská mestská rada cechom s mnohými členmi obranu mestského opevnenia. Brániť mesto museli len početné cechy, ako boli mäsiari - mali vlastnú baštu, kožušníci - mali dokonca komplex vlastnej brány, mäsiari - mali vlastnú päťhrannú polkruhovitú baštu, murári mali vlastnú vežičku, ševci – obuvníci mali tiež vlastnú päťhrannú bránu (jej základy sa nachádzajú pod koncom Ulice Dr. Alexandra), ale napr. zlatníci nemali nič.

Cechy boli aj so svojím spoločenským životom zrušené roku 1872 - každý majster sa musel osamostatniť a po stáročiach sa obnovila konkurencia pracovná i finančná – prestali platiť rovnaké ceny výrobkov.

Cech kežmarských zlatníkov (aurifaber, Goldschmidt)

Zlato priťahovalo ľudí odjakživa. Hľadali ho nielen v blízkych Tatrách, ale aj v kežmarskom chotári. Dodnes žije chotárny názov Goldsberg - Zlatý vrch, Goldseifen (spomína sa už r. 1460!) - Zlatý potok, v priamom preklade znamená ryžoviská zlata, kde sa ešte na prelome 18 a 19. stor. skutočne ryžovalo zlato pomocou sitiek; vallis Goldgruben (1563) - Údolie zlatých jám, resp. baní; na mape z r. 1756 nájdeme Goldener Hau - Zlaté rúbanisko alebo dokonca baňa. Nemáme však doklad o tom, že by sa boli našli nejaké zlaté žily a zlato sa do Kežmarku stále muselo dovážať hlavne zo stredoslovenských banských miest.

Najstarší súpis obyvateľov Kežmarku sa zachoval z roku 1434, kde je zapísaný Johannes aurifaber (po latinsky zlatník). Nie je vylúčené, že nejaký zlatník pracoval v meste už o storočie skôr, to však už zrejme nezistíme. O storočie neskôr sa už povolanie uvádza po nemecky ako Goldschmied vo všelijakých možných variantoch (Goldschmid, Goltschmitt, Goldschmiedt, Goltschmydt, Goltschmid...) Od konca 16. storočia sa už pri krstnom mene majstrov začínajú používať priezviská, nie pomenovanie podľa remesla, ktoré vykonával, hoci práve to sa stalo v mnohých prípadoch skutočným priezviskom.

Nepoznáme presný rok, v ktorom cech v Kežmarku vznikol a nevedeli to ani starší nemeckí, maďarskí a poľskí historici. Avšak mestská daňová kniha, v ktorej sú záznamy aj z roku 1550, uvádza, že predstaviteľom cechu zlatníkov je Sigmund Myes (Moes). Môžeme predpokladať, že cech vznikol pred rokom 1550 - veď v priebehu 16. storočia žilo v Kežmarku až dvanásť zlatníkov a na vznik cechu boli potrební len traja majstri. Cech sa musel rozpadnúť v prvej polovici 17. storočia, keď boli v meste len 2 zlatníci. Ich počet narástol až na prelome 17. a 18. storočia, keď vznikla príležitosť na obnovenie cechu. A tak sa aj stalo.

V roku 1713 si založili Tobias Eustachius, Johan Bencur, Johan Tschuller, Johan Heil a Johan Bretz zlatnícky cech, v tom čase jeden z dvanástich na území Slovenska. Prekvapuje nás, že artikuly cechu sa neodvolávajú na starší cech, čo urobili mnohé iné cechy. Artikuly kežmarského cechu zlatníkov patria k najdlhším – obsahujú až 25 bodov a tie sú obsahovo dosť poprehadzované. Týkajú sa štruktúry cechu (učni, tovariši, majstri), uvádzajú povinnosti členov, predpisujú spôsob výroby. Artikuly sa na území Slovenska zrejme nezachovali, ich text v originálnej reči nemeckej uverejnil vo svojej maďarskej knihe o kežmarských cechoch známy maďarský - istý čas aj kežmarský historik - Viktor Bruckner.

Podľa artikulov (1. 6. a 7. bod) členom cechu mohol byť bezúhonný človek a kežmarský mešťan, ktorý nebol členom žiadneho iného cechu.

Učeň (až 17. bod!) – ako všade – musel pochádzať zo zákonného manželstva, jeho učňovská doba trvala štyri až šesť rokov, čo bolo jedno z najdlhších období. Ak len štyri roky, učňa šatili rodičia; ak päť, výdavky sa rozdelili s majstrom na polovicu, ak šesť, ošatenie hradil sám majster. Za prijatie i vyučenie sa platilo. Zľavy mali len synovia majstrov. Majster mohol mať len jedného učňa, ale keď ten absolvoval polovicu učňovskej doby, mohol prijať majster ďalšieho učňa. Viacerí mladí Kežmarčania – zlatníci sa vyučili v Krakove, Košiciach, Levoči i Banskej Bystrici.

Tovarišská vandrovka (2. bod) mala trvať najmenej tri roky. Ak sa chcel stať tovarišom cudzinec, musel predložiť výučný list, ísť na vandrovku a po návrate pracovať ešte dva roky u niektorého kežmarského majstra. Nie je známe, odkiaľ čerpal maďarský historik Flóris Rómer materiál o dodatkoch k jednotlivým bodom artikulov kežmarských zlatníkov (možno z nedkorších rokov?). Podľa neho napr. tovariš musel vedieť čítať, písať, počítať, ale aj kresliť, o čom musel mať svedectvo a svedectvo dostával aj o schopnostiach rytia a vytvárania reliéfov.

Majstrovská skúška (3. – 5. bod) sa skladala po vandrovke a pozostávala z troch častí - zhotovenia striebornej nádobky na „norimberský“ spôsob (ein einfaches Nürnberger Geschirrlein mit zweyen Bünden, vier oder fünf Scherffen – nevieme to presne určiť, či išlo o nejaký kalich či podnos), zhotovenia zlatého prsteňa so vsadeným drahým kameňom a z vyrezania pečatidla. Okrem toho musel adept zložiť 25 zlatých, čo bola veľmi vysoká suma) a pripraviť obed na uctenie majstrov. Menu obeda nepoznáme. Ak tovariš na skúške prepadol, musel absolvovať ešte polročnú vandrovku.

Povinnosti majstrov (body 8.,15., 16., 18. – 25.) sa týkajú účasti členov cechu na rôznych zasadaniach (pravidelné mali byť raz za štvrťrok) – rozprávať sa mohlo len pri otvorenej cechovej truhlici pod hrozbou pokuty, o povinnej účasti na pohreboch členov cechu, o pokutách za spory a ohováranie, za vzájomné odlákanie tovarišov, ale aj zákazníkov, za zneužívanie pečatidla a nedodržiavanie artikulov.

Nezabudlo sa ani na samotnú výrobu (body 10. – 14.). Výrobky zlatníkov museli mať overovaciu značku – „cajchovali“ sa len bezchybné výrobky. Kežmarčania prevzali do svojho symbolu skrížené meče z mestského erbu, ku ktorým neskôr pridávali svoje meno, resp. iniciály mena. Nesmeli však značkovať výrobky horšej rýdzosti. Museli používať 12 lótové striebro (úžasný pokles podľa pravidiel Spišského zákonníka!). Mohli pozlacovať aj striebro, avšak každý sám, nie pre iného majstra.. Čo je zaujímavé, artikuly aj predpisovali cenník viacerých druhov vyrobeného tovaru – najdrahšie boli pozlacované a zdobené bohoslužobné nádoby – kalichy, patény, monštrancie, úžitkové predmety – kanvice, čaše a rôzne parádne jedálenské riady. V podstate zlatníci vyrábali predmety zo striebra, ktoré potom zdobili a pozlacovali.

Zlato a striebro vlastnil cech, od ktorého si ho kupovali majstri, ale materiál prinášal aj objednávateľ. Vtedy sa však musela urobiť skúška rýdzosti zlatého kovu. Za suroviny, ktoré si zlatníci kúpili z cechovej truhlice, artikuly tiež vymedzili výšku sumy. Ak sa mal nejaký predmet vyrobiť z prinesených strieborných mincí, skúška nebola potrebná, pretože zlatníci poznali zloženie striebra s inými prímesami. Ale ak zlatník nepoznal zloženie doneseného drahého kovu od objednávateľa, podrobil ho skúške. V prípade striebra odlomil z neho malý kúsok, odvážil ho, vzal olovo a všetko spolu roztavil v nádobe z dreveného uhlia. Prímesy sa s olovom spojili a vsiakli do steny nádoby - na jej dne ostalo rýdze striebro. To sa vybralo, opäť prevážilo a porovnalo s predchádzajúcou váhou. Tak sa dala vypočítať rýdzosť striebra a váha prímesí v prinesenom predmete. Rýdzosť sa skúšala aj na skúšobnom kameni čiernej farby, na ktorý sa kovom urobila čiara. Tá sa potom prirovnávala k stope črtu skúšobnej ihly približne rovnakej rýdzosti. Striebro totiž podľa obsahu medi mení na skúšobnom kameni svoju farebnosť od žltkava do červena. Aj zlato sa skúšalo skúšobnými ihlami, ale aj potrebnou kyselinou. Zlato sa legovalo striebrom i meďou a na skúšobnom kameni sa nesledovala farba črtu, ale reakcia, ktorú na ňom nakvapkaná kyselina vyvolala. Tieto spôsoby opísala historička Eva Toranová, ktorá sa ako jediná slovenská autorka venovala zlatníkom.

V kežmarskom zlatníckom cechu pracovali aj špecialisti strieborníci - jeden neznámeho mena v r. 1788 odišiel pracovať do Prahy, druhým mal byť Ján Guhr v 19. storočí.

Ako vyzerala zlatnícka dielňa, vieme z pečatí (aj kežmarskej): nemohla v nejj chýbať piecka na tavenie kovu, nákova a pracovný pult v blízkosti priameho svetla, po stenách viseli rôzne pracovné nástroje. Podlaha bola kazetová, aby bolo vidieť prípadné úlomky drahých kovov.

Samotná výroba zlatníckych predmetov spočívala z týchto hlavných procesov:

  1. príprava surovín (zlata, striebra...)
  2. tavenie a zváranie
  3. odlievanie
  4. konečné práce na predmete – pozlacovanie, ozdobovanie, farbenie, zhotovovanie detailov atď.

Patrónom zlatníkov bol biskup Eligius – pôvodom zlatník a znakom cechu bol zlatý kalich. Pečatidlo cechu sa zachovalo len v odtlačku jednej listiny zo začiatku 19. stor., ktorá je v archíve v Poprade - Spišskej Sobote. V pečatnom poli je pracujúci biskup Elígius - patrón zlatníkov - sediaci pri kovadline, v pravej ruke má obojstranné kladivo a v ľavej drží nádobu, opretú o nákovku. Dole v štíte je kalich. Kolopis: SIGILLVM AVRIFABRORVM CIVIT: KESMARK. Dnešnú lokalitu pečatidla nepoznáme.

Celkove bolo r. 1770 v Kežmarku 36 remesiel - najviac bolo mäsiarov, kožušníkov, ševcov, čižmárov, ale bolo aj 5 zlatníkov. Potom počet zlatníkov začal ubúdať, aby prežili, museli sa zaoberať aj poľnohospodárstvom.

Zachované výrobky kežmarských zlatníkov - hlavne bohoslužobné nádoby z pozláteného striebra i čistého striebra - sú majetkom Evanjelickej cirkvi a. v. v Kežmarku, ale aj viacerých rímskokatolíckych kostolov na Spiši, napr. v Žakovciach, Nižných a Vyšných Ružbachoch atď., nachádzajú sa aj v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave, Bardejove, Banskej Bystrici, Kežmarku a u všelijakých súkromných zberateľov. V kežmarskom múzeu sa zachovala strieborná reťaz neznámeho výrobcu s erbom rodu Badányi z 18. stor., rôzne druhy strieborných gombíkov, rôzne nádoby, svietniky atď..

ZOZNAM KEŽMARSKÝCH ZLATNÍKOV

Johannes Aurifaber bol v roku 1434 jediným zlatníkom v Kežmarku, spomína sa aj roku 1471. Býval na začiatku číslovania domov od Vyšnej brány v dome číslo dva - dnešná Hviezdoslavova, pravdepodobné číslo 17.

Nicolaus de Olmutz (Olomutz) sa spomína v rokoch 1450 - 1453, keď zhotovil pečatidlo pre slobodné kráľovské mesto Bardejov. Pravdepodobne tento majster pochádzal z Moravy a usadil sa v Kežmarku - v súpise obyvateľov u roku 1434 sa ešte nespomína. Kežmarčania s tým istým menom sa spomínajú od 16. storočia s ponemčením menom na Ollmützer, resp. Olmützer, Olmutzer, Olmitzer, Olmtzer ešte v 1. polovici 19. storočia.

Janus Palsman z Kežmarku sa spomína roku 1467, remeslu sa učil 5 rokov v Krakove, pravdepodobne sa do rodného mesta nevrátil.

Gregorius Goldschmitt - uvádza sa aj po latinsky aurifaber, údajne prišiel zo Sedmohradska - spomína sa v rokoch 1515 – 1550. Richtárom bol v rokoch 1523-24, 1526 (?), 1528, 1530, 1536-37, 1545, 1550. Žil pravdepodobne na dnešnej Novej ulici.

Dominicus Goltschmitt – aurifaber sa spomína v rokoch 1521 - 1552. Bol členom mestskej rady a richtárom v roku 1546. Žil neďaleko Gregoria.

Sigismundus Goltschmydt - Mese (Moes) – zrejme zakladateľ rodu v Kežmarku sa spomína v rokoch 1524 - 1565. R. 1524 sa nasťahoval do piateho domu od Vyšnej brány, dnes Hviezdoslavova ulica, pravdepodobné číslo 11. Senátorom bol už v roku 1532, richtárom v rokoch 1540, 1543,1548, 1553, 1559, 1565. Armales - povýšenie do zemianskeho stavu - získal roku 1569. Nie je vylúčené, že Sigismundov syn, ako aj vnuk (obaja rovnakého krstného mena) boli taktiež vyučení zlatníci a súčasne boli aj mnohonásobní kežmarskí richtári.

Demian Goldschmiedt sa spomína v rokoch 1534 - 1535.

Gregor, udávaný ako syn nemenovaného kežmarského kožušníka, sa roku 1536 vyučil v Krakove, zrejme sa do Kežmarku nevrátil.

Maximilianus aurifaber sa spomína v rokoch 1542 – 1552, bol aj senátorom.

Clesnek rodom z Kežmarku sa spomína roku 1542, tiež sa vyučil v Krakove, do rodného mesta sa zrejme nevrátil.

Valten Goltschmid sa spomína v rokoch 1552 – 1587, bol aj senátorom.

Hans Roth (Koth?) rodom z Kežmarku sa vyučil v Krakove, spomína sa roku 1566, o 10 rokov bol už obyvateľom Lemberku (dnešný Ľvov) na území Haliče (dnes Poľsko a Ukrajina).

Benedictus sa spomína v roku 1576, bol aj senátorom.

Joachim Knitz (?) Goldschmid sa spomína v rokoch 1577 - 1602. Býval v desiatom dome od Vyšnej brány na dnešnej Hviezdoslavovej ulici, číslo sa nedá zistiť.

Hans Mathjasch spomína sa v rokoch 1572 - 1595, roku 1572 bol richtárom. Býval pravdepodobne na dnešnej Hviezdoslavovej ulici. Do súčasnosti sa od neho zachoval kalich a časti príboru.

Daniel Haltz spomína sa v rokoch 1686 - 1720, býval na dnešnom Hlavnom námestí 55, o čom svedčí stropný trám v jednej prízemnej miestnosti z roku 1698 s vyrezávanými iniciálami DH nad rezbou kalicha - znaku zlatníkov, po stranách kalicha číslica 16 a 98. Nie je vylúčené, že renesančný kamenný dverný portál v priľahlej uličke tiež pochádza z tohoto domu. Od Haltza sa zachovala z roku 1686 zdobená nádoba s vrchnákom na oplátky (cibórium), podávané u evanjelikov k Večeri Pánovej.

Tobias Eustachius sa spomína v rokoch 1697 - 1715, je jedným zo zakladateľov cechu zlatníkov, býval pravdepodobne na dnešnom Hradnom námestí.

David Scheller sa spomína v rokoch 1697 - 1720, býval pravdepodobne na dnešnom Hlavnom námestí.

Rodina Várady dostala zrejme koncom 17. storočia prímenie Szatmáry podľa sedmohradského Szatmáru (dnes Satu Mare), čo sa po čase zmenilo zrejme pre ľahšiu výslovnosť na Szakmáry. Andreas Szakmáry bol senátorom už roku 1670 a richtárom v rokoch 1682 a 1683, ale jeho zamestnanie nepoznáme. Roku 1712 získala rodina armales. V rodine bolo viacero zlatníkov, ich presné vzťahy sa ťažko dajú rozlúštiť. Donátus (1696 - 1754) a Jakub (1697 - 1769) - nepoznáme ich rodinný vzťah - boli zlatníkmi, Donát obchodoval aj s vínom - strapce hrozna mal aj v erbe. Aj Donátov nevlastný brat Andreas - spomína sa roku1732 - bol zlatníkom, podobne ako jeho syn Johannes Daniel, ktorý sa r. 1761 odsťahoval do Levoče. Johannes Daniel mal syna menom Johannes Samuel Várady - Szakmáry, ten sa v rokoch 1782 - 1785 vyučil v Levoči u otca, potom sa presťahoval späť do Kežmarku, spomína sa roku 1786, býval na dnešnom Hlavnom námestí 26. Na tom istom čísle žil aj Jakubov syn Jacobus Szakmáry mladší, ktorý sa narodil roku 1760, dátum smrti nepoznáme. Ako zlatník sa spomína okolo roku 1790. Pavol Szakmáry rodom z Kežmarku sa spomína v prešovskom cechu zlatníkov v rokoch 1743 - 1816. Po Donátovi sa zachovala strieborná kanvica s jeho rodinným erbom a erbom manželky z rodu Roxer z roku 1727, po Jakubovi kanvica z roku 1733. Johannes Várady Szakmáry senior (?) zhotovil roku 1733 kanvicu s erbami rodu Sponer a Melzer.

Benjamin Thierbart sa spomína roku 1700.

Johannes Tschuller sa spomína v rokoch 1713 - 1715, bol jedným zo zakladateľov cechu zlatníkov, býval zrejme na Novej ulici.

Johannes Heil (Hail) sa spomína v rokoch 1713 - 1752, vyučil sa v Košiciach, bol jedným zo zakladateľov cechu. Ostal po ňom kalich z roku 1718.

Johannes Bencur sa spomína v rokoch 1713 - 1732, tiež sa vyučil v Košiciach, bol jedným zo zakladateľov cechu, býval na predmestí mimo mestských hradieb, pretože v súpise obyvateľov centra mesta sa nenachádza.

Johannes Bretz (Brecz) sa spomína v rokoch 1713 - 1732, vyučil sa v Levoči, bol jedným zo zakladateľov cechu, v Kežmarku býval na Starom trhu, pravdepodobné číslo 1.

Casparus Eustachius sa spomína roku 1720, býval pravdepodobne na Hradnom námestí.

Jacobus Olmutzer starší sa spomína v rokoch 1732 - 1760. Býval zrejme na Hradnom námestí 27. Jacobus Olmutzer mladší sa spomína v rokoch 1802 – 1828, býval pravdepodobne na Hviezdoslavovej ulici. Po staršom Olmutzerovi sa zachoval svietnik a časti príboru.

Andreas Hanzely starší žil v rokoch 1742 - 1816. Vyučil sa v Banskej Bystrici. Andreas Hanzely mladší žil v rokoch 1780 - 1847, učil sa u otca, obaja bývali na dnešnej Ulici Dr. Alexandra, zrejme číslo 15. Obaja vyrábali kuchynské a jedálenské náradie.

Paulus Sontag z Kežmarku sa spomína v prešovskom cechu zlatníkov v rokoch 1747 - 1768. Jeho menovec (syn?) Paul Szontag sa učil v Levoči v rokoch 1765 - 1770 a toho brat J. D. Szontag v rokoch 1770 - 1775 taktiež v Levoči.

Daniel Miske z Kežmarku sa spomína v prešovskom cechu zlatníkov v rokoch 1754 - 1771.

Johannes Georg Nauer sa spomína roku 1774. Býval na dnešnej Hviezdoslavovej ulici č. 11.

David Jeremy sa spomína v rokoch 1776 - 1813, býval v domoch pred hradom, ktoré zbúrali po požiari v roku 1901. Michal Jeremy, zrejme brat Dávida, sa spomína v roku 1814.

(V zoznamoch historikov sa nachádza aj David Perény (Derény?), ktorý sa spomína roku 1813. Zrejme ide o chybný prepis priezviska Jeremy.)

Daniel Vachter (Wachter) sa spomína v rokoch 1813 - 1828, býval na dnešnej Ulici Dr. Alexandra č. 1.

Constantinus Michel sa spomína v rokoch1826 - 1828, býval pravdepodobne na Starom trhu. Ostal po ňom kuchynský a jedálenský riad.

Tobias Fischer sa spomína roku 1828.

Johannes Gemza sa spomína v rokoch 1820 - 1850, býval na predmestí za mestskými múrmi. Ostali po ňom zaujímavé strieborné lopatky na zákusky a tortu.

Ludovicus Toperczer sa spomína v rokoch 1840 - 1867, býval na Hlavnom námestí, zrejme číslo 40. Ostal po ňom kalich a kríž – pacifikál, ako aj jedálenský riad.

Daniel Guian (? nečitateľné) sa spomína v zozname remeselníkov roku 1848.

Johannes Guhr sa spomína roku 1848, v roku 1855 bol v Kežmarku jediným zlatníkom, spomína sa aj roku 1867. Býval na dnešnom Hlavnom námestí 22.

Alexander Guhr žil v rokoch 1851 - 1903, vyučil sa zrejme u otca, býval na tej istej adrese, ale žiadne jeho dielo nepoznáme.

V 20. storočí pracovali ako zlatníci a hodinári Rudolf Emeritzy, Adolf Gruber, Jozef Horvay, Samuel Perlroth, Teodor Polsz, Eduard Rímsky, Pavol Schwing.

V 21. storočí je zlatníkom Dominik Olejár.

POUŽITÁ LITERATÚRA:

  • Baráthová, Nora: Nad Kežmarkom vietor veje. Bratislava, 1990.
  • Bruckner, Győző: A Késmárki céhek jog- és müvelődéstörténeti jelentősége okirattárral. Miskolc, 1941.
  • Genersich, Christian: Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmark II. Leutschau, 1804.
  • Houdek, Ivan: Cechovníctvo na Slovensku. Martin : Muzeálna slovenská spoločnosť, 1943.
  • Lipták, Johann: Zinsregister der Stadt Käsmark vom Jahre 1434. In: Südostdeutsches Archív 2. Band/1. Halbband. München, 1959.
  • Rómer, Flóris Ferencz: Adalék a Magyar ötvösség történetéhez. In: Századok, r. 11, 1877, s. 222-235, 407-424, 795-815.
  • Szádeczky Lajos: Iparfejlödés és a czéhek története Magyarországon. I. - II. Budapest, 1913.
  • Špiesz, Anton: Remeslá na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava, 1972.
  • Toranová, Eva: Kežmarský zlatnícky cech. Zborník SNM 63 - História 9. Bratislava, 1969, s. 261 - 294.
  • Toranová, Eva: Zlatníctvo na Slovensku. Bratislava, 1975.